Mlynské nivy 61/A, 821 O5 Bratislava
SME ZATVORENÍ
Dr. Michaela Musilová je astrobiologička a riaditeľka simulovaných marťanských a mesačných misií na výskumnej stanici HI-SEAS, USA. Ako veliteľka posádky viedla vyše 3O simulovaných misií na Mars a Mesiac, pod záštitou NASA, ESA a iných medzinárodných organizácií. Momentálne sa pripravuje na expedíciu. Bude to skutočná expedícia do vesmíru?
Prečítajte si náš rozhovor s Miškou, ktorej FYZIO KLINIK sa stal hrdým partnerom.
Žiaľ, na Mars ešte nie. Môj najnovší projekt sa volá Koruna Zeme. Ide o výstup na najvyšší vrchol každého kontinentu. Je to výskumno-vzdelávacia a popularizačná expedícia, počas ktorej budem robiť výskum zameraný hlavne na extrémofily – organizmy, ktoré dokážu prežiť v extrémnych podmienkach na Zemi. Podobné extrémne živočíchy hľadáme aj mimo Zeme, napríklad na Marse.
Zároveň budeme robiť aj štúdie zamerané na životné prostredie a zmeny klímy.
Budeme zbierať vzorky v oblasti každého zo siedmich vrcholov Koruny Zeme, aby sme zistili či sa mikroplasty dostanú až do takých výšok, ale aj na posúdenie priameho vplyvu ľudského znečistenia na tieto skoro nedotknuté miesta prostredníctvom expedícií.
Popritom to budeme celé popularizovať, komunikovať s verejnosťou a hlavne s mladými ľuďmi na školách. Budeme sa ich snažiť zapojiť do našich expedícii.
Pre mňa osobne, je to zároveň aj astronautský tréning, na ktorom viem urobiť výskum v náročných podmienkach a viesť pritom tím ľudí. Verím, že keď sa raz budem hlásiť v NASA do astronautského programu, tak aj tento projekt zaváži a pomôže mi dostať sa na vysnívaný Mars.
Určitým spôsobom, áno, ale hlavne kvôli tomu, že takáto expedícia dá fyzicky zabrať telu. Človek sa musí na to správne vytrénovať, čo je pre mňa užitočné aj pri spomínanom astronautskom výbere.
Taktiež výskum extrémofilov je v rámci tejto expedície dôležitý nielen pre mňa, ale aj pre NASA a iné vesmírne firmy, s ktorými mám dlhoročnú spoluprácu. Je to skvelý spôsob mať ďalšie publikácie a vedecké výstupy z tohto odboru.
Je to kombinácia astrobiológie, klimatických zmien a vôbec výšľapu na najvyššie vrcholy Zeme. Cieľom je nielen samotný výstup a, aby si tam dal človek nejakú vlajočku alebo sa odfotil. Chceme popritom urobiť zmysluplný výskum v spojení s popularizáciou našich výsledkov. To je unikátne a pokiaľ viem, nikto takéto niečo ešte neurobil.
Fyzicky si chcem hlavne udržať kondičku. Pravidelne cvičím kardio ale aj posilujem, keďže si musím samozrejme niesť ruksak a výbavu.
Chodíme aj na výstupy do hôr. Naposledy sme boli napríklad v Ekvádore, Peru, Slovinsku, kde sme chodili do vysokých nadmorských výšok. Ja osobne som išla do výšky 51OO m.n.m., čo nie je až tak ďaleko od vrcholu Kilimandžáro.
Taktiež výskumná stanica HI-SEAS, ktorej som riaditeľka na Havaji, tá bola vo výške 25OO m.n.m.. To nie je až tak vysoko, ale tým, že som tam bola vyše roka, zvykla som si na vyššie nadmorské výšky.
V neposlednom rade sa však treba starať aj o to, aby samotné telo bolo v dobrom stave. Takže absolvujem fyzioterapeutické cvičenia, masáže a ďalšie aktivity, ktoré sú dôležité pre kvalitnú prípravu.
Prvý výstup začne koncom augusta. Ak všetko pôjde podľa plánu, tak 31. augusta bude prvý deň výstupu na Kilimandžáro.
Tento vrchol sme si vybrali z viacerých dôvodov. Je to jeden zo 7. vrcholov, ktoré sú súčasťou Koruny Zeme, tzv. Seven summits. Síce to nie je najnižší vrchol, ale z praktického hľadiska je najľahší na zdolanie, pretože netreba poznať nejaké špeciálne horolezecké techniky. Treba byť hlavne fit a pripraviť sa na tie výšky.
Zároveň aj z logistického dôvodu. Je to veľmi prístupné miesto. Dá sa pomerne rýchlo dostať k začiatku výpravy, nemusí človek niekoľko týždňov ísť cez džungľu a pod.
Je to jednoducho najpraktickejší vrchol, ale zároveň o výstupe na tento vrchol snívam už od malička, od kedy môj otec vyšľapal na Kilimandžáro. Keď som mala 17, bola som v Keni a veľmi túžobne som pozerala na tento vrchol z diaľky. Takže konečne si aj tento sen splním.
Nemám obľúbený vrchol, každý z nich je unikátny, a to sa mi na tom najviac páči. Každý je na inom kontinente, takže aj prostredie bude úplne iné. Budeme mať ľadové prostredia, potom horúce alebo napríklad výstup na taký Puncak Jaya v Indonézii, to pôjdeme cez prales. Takže každý je unikátny a zaujímavý, rovnako komunity, s ktorými tam budeme na mieste pracovať. Jedným z cieľov projektu je práve zapojenie lokálnych komunít do výskumu.
Keby som si však, predsa len nejaký mala vybrať, tak by som si vybrala Mount Vinson v Antarktíde. Dlhoročne snívam aj o návšteve Antarktídy, snažím sa tam dostať. Stále sa však vyskytnú nejaké problémy,ktoré vyplývajú hlavne z finančných dôvodov. Keď sa to, teda podarí, budú to splnené dve veľké vášne jednou ranou.
Verím, že ja s mojim tímom budeme pripravení, ale človek nikdy nevie či sa nespustí nejaká lavína alebo čokoľvek iné, čo sa dá ťažko predvídať. To je taká moja najväčšia obava, že nebodaj sa prihodí niečo, na čo nebudeme pripravení alebo jednoducho, aj keď budeme pripravení, nebudeme môcť s tým niečo urobiť.
Je to úžasný pocit, teda ak to naozaj tak je, nenašli sme informácie o tom, žeby nejaká Slovenka podstúpila takúto expedíciu. Bude to pre mňa obrovskou poctou, mať takéto niečo úspešne za sebou a otvoriť aj Slovákom takéto dvere možností. Hlavne Slovenkám, ženám, inšpirovať ich, že aj ony takéto niečo môžu dokázať, že to nemusí byť len doména mužov alebo len doména zahraničných krajín a ľudí, ale že aj my Slováci a Slovenky máme na takéto niečo.
Tak v prvom rade, nenechať sa odradiť. Veľakrát rodina a blízky sú tí, ktorí sú skeptickí alebo to jednoducho nedovoľuje životná situácia.
Ja osobne som nemala napríklad financie na to, aby som mohla ísť študovať do zahraničia, ale nenechala som sa odradiť. Rozhodla som sa ísť si za svojim cieľom a musela som jednoducho nájsť nejakú cestu. Takže som popri strednej škole pracovala, na vysokej škole som mala niekoľko prác. Stále som zháňala štipendiá, granty, atď. Bolo to veľmi náročné, človek musí aj veľa vecí obetovať, len tak sa môže k tomu snu priblížiť. Samozrejme, treba to robiť etickým spôsobom,neísť cez mŕtvoly, ale nájsť cestu, ktorá neuškodí ďalším. Potom sa človeku darí. Aj keď sa po tej ceste stále nájdu rôzne prekážky, vtedy je dôležité pripomenúť si, prečo to človek robí. Pre mňa to bola vášeň a niečo, čo ma robilo šťastnou. To bolo pre mňa veľmi dôležité. Keď človeka práca baví, tak potom je ochotný, ako sa to povie po anglicky “go the extra mile”, trošičku viac zapracovať a ono to fakt stojí za to nakoniec.
Hlavne byť dobrým tímovým hráčom, lebo predsa len na expedíciu človek nejde úplne sám. My budeme pracovať v tíme, či už tí, čo budeme robiť vedeckú prácu, ale budeme mať aj napríklad nosičov pri Kilimandžáre, aj na tých ďalších výpravách. Aj títo ľudia sú dôležitou súčasťou našej práce.
Takže treba vedieť správne všetkých ľudí zapojiť, byť k nim zdvorilý a potom vedieť riešiť problémy aj v tých najhorších situáciách. Preto do expedícii hľadáme ľudí, ktorí majú skúsenosť s prácou v tíme, ktorí vedia byť aj lídrami, ak treba. V niektorých situáciách majú totiž väčšie znalosti ako ja, oni prevezmú vedenie. Niekedy naopak musím byť líder ja a vedieť sa postarať o ľudí aj v tých najhorších situáciách.
S FYZIO KLINIK mám už skvelé dlhoročné skúsenosti. Začala som sem chodiť, tuším, v roku 2O15, keď som mala bolesti nôh pri príprave na Londýnsky maratón. Predtým som navštívila niekoľko iných kliník aj verejných lekárov, ktorí mi nevedeli pomôcť. Práve vo FYZIO KLINIK ste mi pomohli vyriešiť moje problémy a maratón som úspešne zabehla. Bola som veľmi vďačná a odvtedy sa sem rada vraciam. Práve pre dobré skúsenosti som vás oslovila na spoluprácu do projektu Koruna zeme. Som veľmi rada, že ste prijali túto ponuku, stať sa partnermi môjho projektu. Teraz som absolvovala komplexné vyšetrenie a niekoľko prípravných terapií s fyzioterapeutmi. Pomohli ste mi s mojimi boľavými zápästiami, nohami. Robili ste mi masáže, naučili ma cviky, ktoré mám robiť predtým, počas a po expedícii. Taktiež ste mi ukázali, ako si môžem urobiť tejping a pod. Všetko veľmi užitočné veci a verím, že aj práve vďaka tomu budú naše expedície úspešne a snáď nepribudnú nejaké ďalšie problémy, ktoré sa pridajú do zbierky.
Mars. Stále dúfam, že tam ešte nájdeme nejaký iný život. Raz by som tam aj sama chcela odísť žiť na nejaký čas.
To ešte neviem, dúfam, že o takých 15 rokov to už konečne bude možné. Hlavne sa musím najprv dostať do NASA astronautského výberu a potom uvidíme.
Áno, verím. Aspoň taký jednoduchý ako mikróby. Vieme, koľko existuje hviezd, planét a galaxií vo vesmíre. Šance sú práve preto obrovské. Nedávalo by zmysel, aby na nejakej inej planéte, mesiaci, neexistoval aspoň nejaký jednoduchý život.
Podoby tam určite sú, človek musí byť tiež veľmi fyzicky zdatný. Pri dlhoročnom astronautskom výcviku, človek musí prejsť aj prípravami na beztiažový stav. Astronauti musia pravidelne 2 hodiny denne cvičiť po celý rok, aby sa udržali vo forme.
Je to veľmi náročné pre telo. Hlavne kombinácia toho, keď človek vyletí do vesmíru, vtedy na ňho pôsobí obrovská gravitácia, lebo ide proti atmosfére. Potom tam zrazu prejde do beztiažového stavu a potom zase späť na silnú gravitáciu Zeme. Dá to zabrať kĺbom aj svalom. Keď je človek v beztiažovom stave, tak kosti akoby opadávali. Tým, že tam nie je pravidelná záťaž, tak sa normálne ľudia “scvrkávajú” a majú rôzne zdravotné problémy. Preto astronauti musia minimálne 2 hodiny denne cvičiť, aby udržali ich telo v podobnej forme ako na Zemi.
Tento pozdrav som si privlastnila hlavne kvôli tomu, že je havajský. Väčšinu týchto misií som absolvovala práve tam. S Havajom mám aj rôzne iné osobné spojenia, napríklad som tam tancovala Hula a surfovala. Mám tam veľa dobrých kamarátov, páči sa mi ich spôsob života, príjemný prístup k veľa veciam v živote. Dá sa tam ľahko vytvoriť taká rodinná komunita. Shaka pozdrav mi príde preto veľmi prirodzený, spája sa mi s nim veľa dobrých, pozitívnych vecí. Síce som možno nesurfovala v beztiažovom stave, ale všetky tie misie boli pre mňa určitým spôsobom takým silným priblížením k môjmu astronautskému snu, a tak som to celé nejako poprepájala… aj keď teraz na Havaji nežijem, stále mi to Aloha alebo Shaka príde veľmi prirodzené.
Držíme vám palce, Miška 🙂
